Posolstvo chôdze

Autor: Ján Mičovský | 9.2.2016 o 0:00 | (upravené 10.2.2016 o 12:57) Karma článku: 7,60 | Prečítané:  325x

Je 3. február 2016. Dnes začínam. S batohom na chrbte. Nemierim však na sever, do pralesa, ako už toľkokrát, ale na juh, po asfaltke, smerom na Zboj.

     K ceste ma inšpiroval Gandhi, ktorý v rovnakom veku ako mám teraz ja (61), absolvoval v roku 1930 svoju slávnu púť za soľou. Viem, nenáležité prirovnanie. Ale aké príťažlivé... Veľký Ind tak demonštroval nenásilné odhodlanie zvrhnúť zlo.  Mne ide o čosi podobné:  Pokojným pochodom odkázať ľuďom, že majú právo zvrhnúť vo voľbách tých, ktorí sa spreneverili svojmu poslaniu – čestne spravovať krajinu.

     Chôdza je posolstvo - hovorieval Mahátmá. Posilňuje ducha. Skúsim to. Pokorne. Možno nedôjdem. Napokon kam? Možno sa mi však podarí stretnúť pravdu. O sebe, o Slovensku, o nás.   

Deň prvý: Nultý kilometer

     Štartujem z Novej Sedlice. Prvou zastávkou je obecný úrad. Ochotný pán starosta mi vpisuje do zošita prianie šťastných kilometrov. Je úprimný. Hovorí, že s vládnou stranou sa vždy starostuje ľahšie. A to má výhodu, že Nová Sedlica má isté výnimočné postavenie – je našou najvýchodnejšou obcou, čo zvyšuje jej návštevnícku atraktivitu. Napokon aj ja tu začínam práve preto. Dostávam malý darček – propagačné magnetky. Obidvaja ľutujeme, že na nich nemôže byť drevený kostolík, ktorý už dávno poputoval do humenského skanzenu. Ľudia v  novom vykúrenom dennom stacionári sú spokojní. Ženy pletú. Chlapi žartujú. „Takého, čo nič nepriniesol nám tu netreba...“. Nuž, pravda - nepriniesol.

 O 12:00 som v Zboji. Na obecnom úrade majú obed. Navštevujem pekne opravený cintorín z prvej svetovej. Za obcou začína mrholiť. Špina z okraja cesty Elzu načierni  k nepoznaniu. Elza je štvorročný biely retríver. Ešte nikdy neodmietla ísť so mnou. Úzky kaňon Zbojského potoka, kde niet autám veľmi kde ustúpiť, prechádzam svižnejšie. Kamenný pomníček mladému ženistovi z roku 1946 dotvára atmosféru miesta.   

     Starosta v Uličskom Krivom ma poteší svojim vzťahom k historickým detailom. Zo zachovalého dreveného kostolíka mi ukazuje dva klince, drevený 300 - ročný, železný  200- ročný. Dáva mi na cestu čokoládu a upozorňuje ma na kalyvu – pustovnícky príbytok mnícha Igumena Ignatija. Zaujímavé miesto, nevedel som o ňom. Jedna smerová tabuľka by tu mnohým pomohla. Slovensko je krajina s nadbytkom zaujímavostí a nedostatkom smeroviek. Cestou od kalyvy stretám čipernú babku, ktorá mi zarecitovala vlastnú zdravotnícku básničku:

„Prišla do nemocnici by ma preličity,

Ale na chorobu nehodny ste prity,

Kolym byla tucna, byla obezita,

Teper kedy  mi schudla, už je nervozita.

Šest infuzi dali, piati injekcii,

Žebym nepovila, že me neličili...

     V obchode kupujem kúsok jedla pre seba i Elzu. Za spomienku, akú dobrú kávu mi tam urobili 22. júna 2009, dostávam od pani predavačky magnetku. Sú zjavne v móde. A že si ten dátum tak dobre pamätám? Keď bude chvíľa času, porozprávam vám prečo.

Do Uliča prichádzam s večerom. Ľudia sú zhovorčiví. Pani za plotom mi na takú ďalekú cestu praje Božiu opateru. Iná sa rozhovorí o biede kraja bez práce. Viackrát zaznie spomienka na knihu reportáží „Kde končia prašné cesty...“ Akoby sa opäť vrátil rok 1963, keď tu putoval Ladislav Mňačko... Tvarona Ulič kedysi zamestnávala pri výrobe násad 300 ľudí. Dnes nulu. V krčmičke na križovatke majú výborné pivo i ochotu pomôcť mi s nocľahom. Spolu so psom ma napokon ubytuje láskavá rodina. Tri šikovné deti zažívajú s Elzou večer radosti a ja si opätovne pripomínam, že ľudská dobrota skôr ako do paláca, zablúdi do skromného dvojizbového bytu vykurovaného jedinou pieckou na drevo. Mesačnej podpore  nezamestnanej domácej pani vo výške 170 eur porozumieť len sťažka. Vyžiť z nej môže s deťmi len vďaka druhovi, ktorý robí vo svete a teraz - po 8 mesiacoch - je na chvíľu doma. Domáci ma hostia pečenými zemiačikmi, ustielajú v obývačke a všetci sa „sťahujú“ do detskej.

Podľa krokomeru som dnes urobil 22 458 krokov. 18,04 km. 

Deň druhý: Popri Uličke.

     Ráno sa zastavujem u bývalého kolegu lesníka, ktorý zo svojho obydlia urobil štýlové ubytovacie zariadenie, pripomínajúce múzeum. Má zjavne šikovné ruky. Zamierim aj na riaditeľstvo Leso-poľnohospodárskeho majetku (LPM) Ulič, jediného tu väčšieho zamestnávateľa. Ministra Kažimíra som viackrát upozorňoval, že predpísať tomuto podniku 300 tisíc € mimoriadny odvod do štátneho rozpočtu je nielen arogantné, ale je aj dôkazom nepochopenia tohto kraja. Napokon odvod košický minister zrušil. Môžem si len domýšľať, že kvôli mne... Teraz ma tu prijal pán námestník. Hovoríme o tunajších pralesoch vyhlásených v roku 2007 za svetové prírodné dedičstvo bez toho, aby miestni o tom čosi vedeli. Navyše s mnohotisícovými chybami vo výmere. Absurdné. Keďže v tejto veci hrozí medzinárodná blamáž žiadal som premiéra Fica o nápravu. Márne. Zhodneme sa aj v tom, že jemné spôsoby hospodárenia budú základom lesníckej práce pre 21. storočie. Na odchode ma ešte poteší priateľský pozdrav kolegu a o chvíľu už mám vlka, ktorý víta na začiatku obce návštevníkov, za sebou. Rieka Ulička je búrlivá, ešte pred týždňom tu bolo 40 cm snehu. Poletuje aj dnes.

V Kolbasove sa pristavím pred tabuľou pripomínajúcou banderovské vraždenie z decembra 1946. Jediná preživšia, mladé dievča, ktorá sa skryla pod posteľ, nedokázala v roku 1999 prísť na jej odhalenie. Nečudo.

     V Príslope je obchod otvorený len tri dni v týždni. Ľudia fúrikujúci na dvore drevo mi hovoria o beznádeji. Neveria, že sa tu niečo zlepší. Iné je stretnutie s tajomníčkou maličkého (aký iný by sme v obci so 40 obyvateľmi hľadali?) pekne vynoveného obecného úradu. Nie, roboty naozaj niet, no hovorí mi o návrate, či skôr príchode, mladých ľudí, ktorí by chceli v tejto nehostinnej nádhere prirodzene hospodáriť a žiť. Možno je to riešenie. Len budúci minister financií musí namiesto mimoriadnych odvodov rozmýšľať o mimoriadnych prídeloch tomuto kraju. Myslím, že časy, keď štát dokázal priplatiť tým, ktorí boli ochotní žiť v okrajových častiach sú inšpirujúce aj pre dnešok. Za obcou stúpam na hranicu „zakarcabskej“ republiky. Karcaba je horské sedlo, ktoré oddeľuje túto exotiku od zvyšku Slovenska. Možno tu raz bude stáť mýtnica národného parku, ktorá umožní vstúpiť cudzincovi do kraja svetových pralesov, drevených kostolíkov a cintorínov z prvej vojny. Možno by nám takéto riešenie pomohlo nájsť i poklad ukrytý v tomto kraji.

     Cesta okolo Stariny je pustá. Táto nádrž bola múdrym rozhodnutím. Východniari, ktorým     po každom daždi tiekla do umývadiel špinavá voda, alebo aj žiadna, o tom vedia svoje.         Na križovatke pri Rusínskom symbolickom cintoríne ma čaká prekvapenie dňa. Hliadkujúcu dvojicu policajtov si nedovoľujem svojou volebnou agitáciou vyrušiť. No prihovárajú sa sami.  Opáčim, že minister Kaliňák je v zbore taký populárny, že ich voľba je jasná. Hodinová diskusia mi naznačí mnohé, no toto nepotvrdí. Bolo to stretnutie s uvažujúcimi ľuďmi.  Ponúkajú mi možnosť odviesť sa, viem, inšpiroval ich k tomu môj stŕpnutý krok, ktorý nie je na 25 kilometrové dávky po asfalte zvyknutý, no pochod je pochod. Večerom prichádzam do Stakčína. V obchodíka ma čaká ďalšie prekvapenie: „Kedy sa tí ľudia už spamätajú?!“, hovorí pani predavačka, v ktorej nevinný Elzin kukuč do výkladu vyvoláva dávku sympatie. „Dajú sa oklamať vratkou plynu, namiesto toho aby rozmýšľali, čo sa tu deje...!“. Kde to vlastne som? Toto má byť tá severovýchodná bašta Smeru...?  

Spím v Stakčíne, v peknom penzióne, zabezpečil mi to kolega z kandidátky OĽANO, Sninčan Martin Šebák. Postaral sa mi aj o „ubytovanie“ psa, ktorý do penziónu nesmie.

Dnes to bolo 41 767 krokov, čo by podľa krokomeru malo byť 33,74 km. Nohy ma poriadne bolia.

Deň tretí: Potešenie z parku   

     Ráno ma prijme riaditeľ Správy Národného parku Poloniny. Nepoznáme sa, no poteší ma tým, že pozná moju Nežnú zelenú. „Celú som ju prečítal“. Zdvorilostná návšteva sa rýchlo mení na užitočnú diskusiu. Tento človek má jasno v tom, čo chce. A chce výborné veci - pritiahnuť miestnych k aktívnej ochrane prírody, netrestať ich za to, čo robili generácie ich predkov, ale podporiť ich v tom. Je to v duchu toho, čo tunajším ľuďom rád pripomínam -  vy tu nie ste len obyvateľmi, vy ste tu údržbármi krajiny. Pre nás, ktorí žijeme inde a sem prichádzame na chvíľu obdivovať tunajšiu čarokrásnosť. Zhodneme sa aj na potrebe iného hospodárenia v lesoch. Citlivé hospodárenie Pro Silva nesmie byť len pre nadšencov, ale musí sa stať stratégiou štátu, na území národných parkov predovšetkým. Už asi nie je ani náhoda, že nachádzame aj spoločného priateľa, ktorý v obecných lesoch vo Veľkom Folkmari úspešne presadzuje práve tento hospodársky spôsob. Vďaka pán riaditeľ, bolo mi vskutku potešením.

     V krátkej snehovej metelici pokračujem na Sninu. Problém mi nerobí sneh, oblečený som    do zimy, ale úzka cesta bez krajnice so zvodidlami, ktoré mi bránia dostatočne vyhýbať sa autám. Šoféri sú však zatiaľ veľmi ohľaduplní. Ba dokonca ma už niektorí spoznávajú a  pristavujú sa - to ste iba/už sem zašli?  

Pri Sninských rybníkoch mám dlhší rozhovor s vdovou, ktorá chodí za vnukmi do Milána. Neverí, že sa časy, ktoré tu žijeme, môžu zmeniť. Ale rozchádzame sa v nádeji, že možno...

Zisťujem, že mi rozhovory s ľuďmi robia trocha problémy. Nie pre ne samotné, tie sú predsa mojim hlavným cieľom, ale preto, že ubolené nohy státím rýchlo „stvrdnú“.

Ešte krátka zastávka vo firme dávneho lesníckeho kolegu, ktorý kandiduje za inú stranu. Nevideli sme sa desaťročia a nemám šťastie ani teraz.

V Snine zachádzam na obed a teším sa priazni, ktorú v centre vzbudzuje Elza. Vďaka nej rozdám dosť materiálov. Milé je náhodné stretnutie s majiteľom uličskej krčmičky, ktorý ma predvčerom prichýlil. Svet je naozaj malý. Moje podpiskartičky prijíma vo väčšom množstve s poznámkou – „Matoviča ja môžem“.

     Päť kilometrov za Sninou – v Belej nad Cirochou svoje putovanie prerušujem, povinnosti volajú inde. I nohy už poriadne bolia. Čoskoro sa sem vrátim a budem pokračovať. Dnes som urobil len 18423 krokov, čo môj telefón vyhodnotil na 14,73 km. Mám teda za sebou 66 kilometrov. Koľko ich ešte pribudne?    

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

DOMOV

Schválili nezmysel? Nie, psy a mačky nebudú operovať zaživa

Novela zákona o liekoch nie je dramatická.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?