Posolstvo chôdze III

Autor: Ján Mičovský | 21.2.2016 o 23:34 | Karma článku: 6,78 | Prečítané:  370x

Chôdza je posolstvo - hovorieval Mahátmá. Posilňuje ducha. Skúsim to. Pokorne. Možno nedôjdem. Napokon kam? Možno sa mi však podarí stretnúť pravdu. O sebe, o Slovensku, o nás.       

Deň šiesty: Slnečno

Ak ma na Uliči obletovali biele vločky, dnes je  v ponuke nefalšovaná jar. Slnečná pohoda sa prejavila aj na reakciách ľudí. Milý starecký pár na začiatku Závadky sa teší nielen rozkvitnutým snežienkam, ale aj na dobrý volebný výsledok. Možno sa každý tešíme na niečo iné... Dve predavačky v prázdnych potravinách zazlievajú miestnym, že si všetko donesú z blízkeho Humenného. Mladá brigádnička na obecnom úrade sen o práci v zahraničí dosnívala skôr ako sa začal – je už mamičkou, pre ktorú je kompletný domov s Vaneskou viac ako dobrý zárobok. Rovnako tak pre maminu s malou Miou v kočíku, ktorá by každodenného 500 eurového manžela nevymenila  za dobre zarábajúceho, no len občasného.

Na ceste sa za každým autom dvíha prach.  Dôchodcovia s ešusmi kráčajú naľahko, len v blúzach. Je polovica februára...

Na moju kontaktnú otázku, kde majú v Topoľovke topole, ma sympatická tajomníčka nečakane preškolí – obci nedali názov stromy, ale rastlina Topoľovka ružová. Nikdy som o takej nepočul, ale veruže  je. Verejné kontajnery na separovaný zber tu zrušili, ľudia ich špecializáciu nerešpektovali. Viac sa osvedčili farebné vrecia. Elán, ktorý táto šarmantná pani šíri, je neprehliadnuteľný. Rovnako jej dom na konci dediny obklopený stromami, áno aj topoľmi. „Moje deti sa zo mňa smejú, no ja tie stromy  často vystískam.“ Výborný pocit z Topoľovky nepokazí ani veľká dodávka politického kandidáta, ktorého posádka rozdáva po obci  perá  a kalendáriky. Jeho tu však niet. Asi je to efektívne, no nemenil by som. Moja kampaň - nekampaň sa mi páči viac.

V Hudcovciacch ma pred reštauráciou víta  mladý dôchodca. Má 45 a v dôchodku je už 12 rokov. „Úraz ?“-  hádam dôvod. „Ale kdeže, prsty mám celé. Ale nemusel to tak byť!“. Bol pyrotechnikom, z armády išiel do dôchodku po 15 ročnej službe. V Továrnom stretávam bývalého kolegu – lesníka spolu s lesnými robotníkmi – živnostníkmi. Rýchlo sa dostaneme ku korupcii našej každodennej. Zákazky nedostávajú napriamo, bez parazitujúceho sprostredkovateľa to nejde. Prerobia všetci – štát, živnostník i les. Všetci, okrem jedného. Sme naozaj tak zlí, či len  ustráchaní?

V Sedliskách majú svojho domáceho favorita – Paľa Zajaca z KDH. Volám ho, že mu práve leziem do rybníka. Pán starosta ma víta srdečne ako známeho. Zhodneme sa na tom, že miestny hrad, spojený s Báthoryčkou je nedocenenou príležitosťou. Vďaka nadšencom sa jeho ruiny krášlia. Krajcer to kedysi urobil múdro.

V Majerovciach majú  kaštiele. Také i také. Domáci si nad tými novodobými iba povzdychnú  – komu sa darí, tomu sa darí... Ale ten skutočný, klasicistický, je po rokoch chátrania už opravený.  Je to krásna stavba uprostred novodobej šede.  Čo zanecháme po sebe my? Mladá pani sa práve vrátila „od svojej rodiny“ z Rakúska. Svoj tamojší zárobok odhaduje oproti domácemu na dva a pol násobný.  Tí čo majú tu deti a tam berú prídavky, sú na tom ešte  lepšie. „Ja ešte nemám. Musím sa pousilovať...“

Do Vranova prichádzam potme. Dlhou ulicou nohy už len preplietam. Spím u švagra, nehlásil som sa vopred, sme dobrá rodina. Politizujeme dlho do noci. Je v KDH, to mu však nebráni povedať „ja s tým Matovičom celkom súhlasím“. 

Dnes som  urobil 35 612 krokov – 28,43 km.

Deň siedmy: Cez hrebeň

Dnes  ma čaká horská etapa. Opustím Zemplín a cez hrebeň Slanských vrchov sa prešvihnem do Abova. Na maličkej pošte vo Vechci nemajú miestnu pohľadnicu, zato tu majú ochrankára. Je tu len dnes – vyplácajú sa dávky. Z hornej osady schádzajú k pošte zástupy. Osadu poznám z auta, dnes cez ňu po prvý krát idem pešo. Hovoriť o prevahe špiny a odpadkov  je nenáležité. Je tu len špina a odpadky. Plasty, plechovky, igelitky, zdochnuté psy, výkaly. Všade, všade, všade. Skupinky zdravej postávajúcej mládeže sa mojej zhrozenosti len smejú: Ujo, tu je to vždy tak.  „A prečo si to neupracete?“ „To my sme neurobili“,  alebo „Nám sa to tak páči...“ Napadá mi len jedno: Zákon, ktorý týmto zdravým nezamestnaným neuvoľní ani euro podpory, pokiaľ to okolo seba nevyzbierajú. V tejto špine predsa nemôžu vyrásť normálni ľudia.

Prichádzam do Banského. Starosta šéfuje obci už piate obdobie. Z 1900 Bančanov je 800 Rómov.  Máloktorí robia. Ale prečo by aj?! Ak manželia s tromi deťmi zrátajú všetky podpory majú cez 500 eur. Podobnú sumu si privyrobia načierno. Ak by nastúpili do práce budú mať menej. Môžeme sa im diviť?  Asi nie. Čo sme to v parlamente poschvaľovali... Problém je aj s aktivačným príspevkom. Alebo ho berú naplno, alebo ich starosta pre nečinnosť vyradí na rok z evidencie. A má o voliča menej...  „Mal by som mať možnosť rozhodnúť komu koľko. Za včerajšok ti nedám, lebo si neurobil čo si mal.  A Gejzovi pridám, lebo urobil všetko a dobre“. Má pravdu, kto iný ako on by tu mal byť sudcom? Z okresu sem nedovidieť. Takto je všetko vopred jasné – nezamestnaní si postoja uprostred špiny pár hodín a starosta im to radšej podpíše. Miestni mi hovoria, že dalo a malo by sa aj inak. Ale potom by starosta možno nebol piaty krát vo funkcii...  V krčme ma privíta miestny školník: Vy ste pán Mičovský, všakže? Vás budem voliť. Vypijeme si spolu. Azda to nie je volebná korupcia.

V Herľanskom sedle dosahujem výškový rekord – 660 m n.m. Hrebeňová odbočka k novej veži leteckej (vojenskej?) prevádzky je prvotriedna asfaltka. Možno by takou mala byť aj malebná horská cesta medzi Banským a Herľanmi, ktorou putujem. V zime sa neudržiava, čo je však pre tento rok bezpredmetné. V mrholení a s boľavými nohami si lesom skracujem serpentíny a zelenou značkou schádzam rovno ku kúpeľnému pavilónu. Niet tu ani živej duše. Sadám si na lavičku ku gejzíru a s malou dušičkou telefonujem na číslo, kde som si včera cez internet objednal nocľah. Po polhodine sa udeje malý zázrak, autom z obce prichádza domovník, ktorý ma sprevádza do vynoveného penziónu, kde mám všetko čo potrebujem – posteľ, sprchu, teplo. So psom tu nemajú problém. Nevaria, no večeru mi zohrieva nočný strážnik. Poznanie, že im jediný nocľažník v celom areáli stojí za túto námahu, ma vedie k záveru, že to s našou pružnosťou v cestovnom ruchu nie je také zlé. Večer zájdem do miestnej pizzerie, pivo si vypijem radšej von,  je tam strašne nafajčené. Snažím sa spísať dojmy dňa do tabletu, no nevládzem. Nohy ma lámu večer, v noci i ráno. Žeby už staroba?

Dnes som urobil 38 296 krokov -  30,60 km.

Úvodné tri dni nájdete tu.

4. a 5. deň si môžte prečítať tu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

DOMOV

Schválili nezmysel? Nie, psy a mačky nebudú operovať zaživa

Novela zákona o liekoch nie je dramatická.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?