Posolstvo chôdze IV

Autor: Ján Mičovský | 25.2.2016 o 23:28 | (upravené 26.2.2016 o 0:07) Karma článku: 5,29 | Prečítané:  314x

Chôdza je posolstvo - hovorieval Mahátmá. Posilňuje ducha. Skúsim to. Pokorne. Možno nedôjdem. Napokon kam? Možno sa mi však podarí stretnúť pravdu. O sebe, o Slovensku, o nás. 

Deň ôsmy: Zakliate kúpele

S pani starostkou si ráno na jej úrade rýchlo porozumieme. Herľany sú spiacou krásavicou. Obrovský potenciál tohto jedinečného miesta je trestuhodne nevyužitý. „Čo mám robiť, obieham všetkých, väčšina areálu je vo vlastníctve košickej univerzity a tí na toto tu nedbajú...“. Môj nápad, aby na hlavnom ťahu medzi Košicami a Michalovcami bola svetelná tabuľa, ktorá odpočítava čas do najbližšej erupcie gejzíru sa jej páči. Žeby niečo také bolo pre univerzitu z európskeho mesta kultúry problém, neverím. Samozrejme k čakacej dobe na gejzír sa patrí ponúknuť čosi zmysluplné. Napríklad náučný chodník slovenského kúpeľníctva. Ale keď univerzita nebola ochotná prenajať obci na golfové ihrisko ani parčík pri parkovisku... Vážime si my vôbec našu krajinu?

Vedúca maličkej pošty mi k pohľadnici pridáva malé prekvapenie: „To nie o vás písali v poslednom Záhradkárovi?“ Fakt je, že som tam mal mať platenú politickú reklamu, no ešte som to nevidel. „Ja som to už prečítala, nech sa páči, zoberte si“. Cestou na raňajky čítam v peknom parčíku texty k veľkým dreveným sochám, ktoré symbolizujú významné lokality kraja. Jeden z nich mi je veľmi povedomý... Je to môj citát k rozhanovskej bitke. V dvorane, kde som jediným stravníkom sa zoznámim s riaditeľkou Komunitného centra z neďalekých Rankoviec. Daruje mi suvenír v podobe vyšívaného vrecúška so sušenými hubami. Ešte sa dnes na chvíľu stretneme.

Do Rankoviec dorazím v mrholení za polhodinu. Pôsobil tu kedysi Jonáš Záborský. Komunitné centrum spoznám podľa vymaľovanej autobusovej zastávky. Pani riaditeľka Ondrášiková má poradu, a tak ma na chvíľu ponecháva so svojimi zverencami, miestnymi Rómami. Spoznávam sa s mladučkými autorkami vymaľovanej zastávky. Starší ma pozývajú niekedy na výlet na Rankovské skaly. Bol som tam už, no prečo nie. „No vidíte, vy to poznáte, no mnohí lepšie poznajú more ako naše hory“. Majú pravdu. Z Rankovských skál je prekrásny výhľad na údolie Torysy. Len nesmie byť taký nečas ako teraz. Dážď hustne. V obci je veľa evanjelikov, i kostol tu majú len oni. Okoloidúci ma upozorňujú na mladého Róma, ktorý sa včera vrátil z Bolívie. Bol tam na akejsi misijnej stavbe. „No vzali by ho tam, keby nebol šikovný?!“ Isteže nie.

Na začiatku Keceroviec na obklopujú deti z osady. Asi ich priťahuje môj žltý cestovateľský batoh. Chcú sa fotiť. I starý Róm prichádza s takouto požiadavkou. Sú všetci oblečení pekne a čisto. Kontrastujú tu chatrče s novými domami, ktoré im z polovice hradí štát. Mnohí „bieli“ to kritizujú – a mne kto prispeje?! Spomínam si naranné slová Františky Ondrášikovej – ak si majú začať vážiť  seba i svoje okolie, musia mať najprv čosi, na čo sú hrdí. Vlastný dom je kotvou v mori podceňovania sa. Azda to pomôže.

Poštárka v obci ani nezastane, len zalamuje rukou – ťažký je tu život, ťažký. Róm v stredných rokoch svoju pizzeriu po roku zavrel. „Boli sme so ženou v Taliansku  vyučiť sa, no tu nám to nič nie je platné. Rómovia peniaze za jedlo v reštaurácii nedajú. A to sme robili pizze veľké ako koleso.“ Rybaciu konzervu zjem v daždi pod smrekom a dedinu opúšťam rýchlym krokom smerom na Čižatice. Tu ma uzimeného na obecnom úrade pohostí čajom ochotná sekretárka. Už som bol naň súci. Spytujem sa, či tu majú označený prameň kráľa Karola Roberta. Nebola to celkom nezištná otázka - kedysi som to ako pracovník košického magistrátu sám navrhol. Označuje studničku v lese, kde sa údajne po víťaznom boji panovník občerstvil. Dávam pozdravovať Viktora Dulinu z OZ Čerešienka, ktorý nad obcou postavil zaujímavú rozhľadňu, ako širšiu súčasť rozhanovského bojiska. Kedysi som mal možnosť mu pri tom pomôcť. V hustom daždi sa rozhodnem pokračovať posledných sedem kilometrov do Rozhanoviec.  Cestou zájdem k prameňu. „Moja“ tabuľa tam je. Miestnych  šarvancov sa spytujem na tunajšiu slávnu bitku. Nevedeli o nej nič, no za ponuku čokolády mi o chvíľu sypali dátumy, mená i priebeh. Darmo je, gúgel v mobile je úžasná vec. Prezliekam sa do suchého na chodbe miestnej pizzerie. Na celú miestnosť tu znie neskutočne vulgárna pieseň. Sympatická mladá čašníčka mi hovorí, že sa to ani jej nepáči, no nemôže s tým nič robiť, je to z „džúkboxu“. Spomína ako tu v roku 2012, na sedemsté výročie, udiala rekonštrukcia najväčšej stredovekej bitky na území Slovenska. Nemohlo ma to nepotešiť, rovnako ako tá tabuľa v Herľanoch, či Čižaticiach. Rád vám to objasním, teraz sa mi však chce len jedno - vystrieť si nohy v teple. Prichádza po mňa kolega Tino z Humenného. Elza v aute okamžite tvrdo zaspí.

Dnes som urobil 30 201 krokov, alias 23,53 km.

Deň deviaty: Bojisko (tak trocha aj moje)

Rozhanovce. Kedysi veľmi dávno som tu hľadal pripomienky slávnej bitky. Neboli žiadne. Osud ma po rokoch zavial do Košíc a doprial mi niektoré nájsť. S podporou mesta (ktoré       za svoju dnešnú veľkosť vďačí tomu, že sa v osudný deň 15. júna 1312 prezieravo pridalo     na stranu kráľa) a desiatok klubov milovníkov historických bojových umení z viacerých krajín som pripravil rekonštrukciu bitky. Jej scenár som napísal podľa knihy profesora Halagu Zrod metropoly. Generálku v roku 2011, ako aj premiéru o rok neskôr, na sedemsté výročie, sledovalo okolo 15 tisíc divákov. Spomínam na slová riaditeľa Historického ústavu: „My sa o histórii často bavíme medzi sebou, na konferenciách, no vy ste tu k nej naživo pritiahli množstvo ľudí...“ Vďaka dobrej spolupráci so starostami Rozhanoviec, Beniakoviec a Hrašovíka sa nám však podarilo aj čosi trvalejšie. V Rozhanovciach vzniklo múzeum bitky a pred ním jej travertínový pamätník. Magnetom múzea je veľkoplošná maketa bojiska.        Pri Beniakovciach majú „chodník stredovekého času“ - prírodnú expozíciu sôch znázorňujúcich rozhodujúcich účastníkov bitky. Dnes som sa teda v Rozhanovciach ocitol medzi svojimi. Rovnako v Hrašovíku i v Beniakovciach, spoločná história dala našim vzťahom punc neformálnosti. Dôkazom toho bolo aj prekvapenie na konci Hrašovíka, kde ma čakalo vrecúško dobrôt z tamojšej pekárne. Vďaka pani starostka! Popravde musím dodať, že o oživenie rozhanovského bojového poľa z popola zabudnutia sa pričinili nielen starostovia a obyvatelia spomenutých obcí, ale aj desiatky kolegov z košického magistrátu, ktorí sa dali nakaziť mojim nadšením. A nebolo by fér zabudnúť na vedenie hlavného európskeho mesta kultúry, ktoré sa s významom udalosti stotožnilo a prispelo rozhodujúcimi financiami.

Bitka pri Rozhanovciach bola najväčšou stredovekou bitkou na území Slovenska. Otvorila cestu k najvýznamnejším reformám v dejinách Uhorska, spomeňme aspoň daňový systém a kremnickú mincovňu. Peknou bodkou za mojim terajším prechodom rozhanovským bojovým poľom mi boli slová manželov, bývajúcich pri prírodnom bojisku so sochami: „Je to tu krásne a chodí sem veľa ľudí. A prečo sa spytujete, vy s tým vari máte niečo spoločné?“    

V neďalekom Budimíre sa zastavujem v múzeu hodín. Hoci je pondelok, ochotná pani správkyňa ma nielenže púšťa do kaštieľa, ale porozpráva mi veľa zaujímavého z jeho histórie,  dávnej i nedávnej. A keď sa jej priznám k svojmu súčasnému mandátu, tak zabŕdneme aj      do tej súčasnej. Podvečer doputujem do Kostolian pri Hornáde. Starostom je tu Anton Medvec, ani nie 30 ročný chlap, ktorý toho už v živote stihol prekvapivo veľa. Napísal niekoľko monografií okolitých obcí a pre tú svoju vymyslel veľa užitočného dávno pred tým, ako si sadol na dnešnú stoličku. Kedysi mi pomohol s historickými textami k rozhanovskej bitke, a tak niet divu, že máme o čom rozprávať dlho do noci. Zdôrazňuje mi, že samospráva je málo samosprávna, jej suverenitu zabíja mnoho nezmyselných kompetencií, ktorými disponuje kdekto, počnúc vuckou, ktorá sa rada správa ako nadriadený orgán...

Starosta má ešte veľa dobrých cieľov – od záchrany a prestavby historického mlyna až         po sprístupnenie archeologických nálezov pri kostole. Kiež by bolo takých čo najviac.

Bilancia dňa: 23472 krokov, 18,68 km. 

Moje putovanie, obohatené o fotografie, nájdete aj na mojej stránke na Facebook-u.

Predošlé dni môjho posolstva chôdze :

Posolstvo chôdze

Posolstvo chôdze II

Posolstvo chôdze III

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

DOMOV

Schválili nezmysel? Nie, psy a mačky nebudú operovať zaživa

Novela zákona o liekoch nie je dramatická.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?