Posolstvo chôdze V

Autor: Ján Mičovský | 3.3.2016 o 10:28 | (upravené 3.3.2016 o 10:35) Karma článku: 5,89 | Prečítané:  431x

Chôdza je posolstvo - hovorieval Mahátmá. Posilňuje ducha. Skúsim to. Pokorne. Možno nedôjdem. Napokon kam? Možno sa mi však podarí stretnúť pravdu. O sebe, o Slovensku, o nás. 

Deň desiaty: Do Kysaku

Ráno sa ešte pristavím pri kostoľanskom obecnom úrade. Zdobí ho tabuľa tunajšej rodáčky, prvej slovenskej olympijskej medailistky Matyldy Pálfyovej. Práve z Tónovej monografie som sa dozvedel aj to, že bola snúbenicou Jána Cikkera. Prechádzam cez Trebejov, útulnú dedinku, no nestretnem tu ani živej duše. Volajú ma z Parlamentných listov, že vraj sa dozvedeli o mojom putovaní, či im dačo k tomu nepoviem. Prečo nie? V riedkom mrholení prichádzam do Kysaku. Na pošte majú teplo, no žiadnu miestnu pohľadnicu. Akoby Slovenská pošta prestala veriť tomu, že ešte žijú aj milovníci klasických poštových produktov, ofrankovaných poctivou známkou. V jedálni pri stanici je prázdno, ale ponuka teplých jedál dobrá. Cestu tu prerušujem kvôli kultúrnym a politickým aktivitám, ktorých chcem byť súčasťou. Potom sa sem vrátim.

Dnes som urobil len 18867 krokov - 14,95 km.

Deň jedenásty: Popri najkrajšej

Z Kysaku kráčam po trase, ktorej poéziu nemožno neoceniť pocitom vďaky za možnosť kráčať takýmto krajom. Hornád, železničná trať i cesta sa čarovne preplietajú pod kulisou strmých kopcov Čiernej hory. Je tu veľa chatiek, teraz však takmer všetky prázdne. Ale na jednej sa pracuje! Holanďan Michal tu žije už 12 rokov. Pol roka pracuje ako zvárač doma, kdesi pri Haagu, aby potom peniažky investoval do svojej tunajšej chatky. Jeho slová „je tu krásne, inde žiť nechcem“, mi len opäť pripomenú, koľko krás je na Slovensku aj mimo Tatier, Fatier a iných vychytených pohorí. Veľká Lodina ma pohladí nielen kompozíciou domčekov, ale aj milotou tunajších. Všetko sa začne kávou na ktorú mám od rána chuť. Po zistení odkiaľ putujem pribudol k nej prajný štamperlík. S majiteľom obchodu i jeho zákazníkom preberieme poľovníctvo i politiku. Miestni majú k Obyčajným blízko. Na obecnom úrade ma privíta sympatický starosta za Smer. Nad mojim odznakom „Fico chráni zlodejov“ sa schuti zasmeje. Na smiech však vôbec nie prevádzkový poriadok Ružínskej priehrady, ktorú tu majú takpovediac nad hlavou. Ak by sa jej správcovia pripravili na povodňové vlny vyprázdnením nádrže, povodne by sa dali zadržať. Opak je však pravdou, pričom zo zaliatia obce obvykle chýbajú len centimetre. Príčina je viac ako smutná – ak by mali prázdnu nádrž nemohli by v to čase vyrábať elektrinu. „Tak čo je dôležitejšie – peniaze alebo životy?!“ oprávnene sa hnevá starosta. Daroval mi pekné pohľadnice, ktoré idem vypísať do susednej poštičky (3 x 4 m). Tá je súkromná. Až dnes som sa dozvedel, že Slovenská pošta vytvára aj takéto koncesné pracoviská. Pani poštárka je veľmi milá. Prisťahovala sa sem z Košíc a už by veru nemenila. 
Cestou stretám aj štátnu pani poštárku na žltom služobnom autíčku. Poštár tu je zároveň aj utešiteľ, informátor, spoločník a ak treba i zásobovač. Pre mnohých starších je často jediným živým putom so svetom. V Malej Lodine sa zastavím na polesí košických mestských lesov. Zdravím Lesu zdar a polesný mi odvetí – ja vás poznám, kedysi ste rečnili na pohrebe mojej babke. Keďže som sa na pohreboch až tak veľa nenarečnil, naskočí mi to pomerne rýchlo: Tak vy ste pán Zuščák! Jeho babka zomrela v roku 1995, bolo mojou susedou v Humennom. Napriek tomuto spoznaniu si tu veľa sympatii nevyslúžim. Kolega vyjadruje názor mnohých – nemá koho voliť. Akosi sa mi nechce pripomínať, že pre lesy som sa snažil zo všetkých šiestich lesníkov, ktorí sú v súčasnom parlamente, urobiť možno najviac. Načo si fandím, iste sa nevidím reálne. V obchodíku mi to doklepne chlapík s pivom v ruke – všetci kradnete. Ja nie, hovorím. Všetci, aj vy! Situáciu zachraňuje miestny poslanec, ktorý oceňuje, že máme na kandidátke Dana Lipšica. Svet, aj ten malý tunajší, je pestrý. 
Za Malou Lodinou prudko klesá kvalita asfaltky a naopak stúpa krása krajiny. Začína ma sprevádzať Ružínska priehrada. Kedysi obsadila v súťaži krásy našich vodných plôch prvé miesto. Zaslúžene. V závere dňa sa kopírujúc breh priehrady dostanem na miesto, kde som v roku 2010 inicioval výstavbu pamätníka Bjørnstjerne Bjørnsonovi. Bolo to na svetovú storočnicu úmrtia slávneho Nóra, veľkého priateľa Slovákov. Pamätník na brehu slovenského fjordu navrhol architekt Burák. Krásne dielo, ktoré vyhralo aj nejakú osobitnú cenu. Bolo inšpirované nerealizovaným návrhom Dušana Jurkoviča, ktoré malo byť na počesť BB vytesané na brale v Demänovskej doline. Len škoda, že sa ani toto tunajšie dodnes nedokončilo. A to čo sa postavilo, chátra. Pri jeho odhalení zaspieval Košický zbor učiteľov ťažkú nórsku hymnu v origináli tak verne, že to prekvapilo aj prítomného štátneho tajomníka Nórskeho kráľovstva. Vraj to ešte nikde vo svete takto nepočul. 
Unavený sa dotiahnem do penziónu pri Košickej Belej.

Bilancia dňa 33774 krokov. 26,80 km.

Deň dvanásty: Inžinier pastier

V stúpaní na sedlo nad Veľkým Folkmárom sa v slnečných lúčoch riadne zahrejem. Obloha je bez mráčika. Odrazu zastavuje pri mne auto. Šoféruje ho akýsi lesník. Aha! Veď je to Michal Tomčík! Ten, čo sme ho spomínali u riaditeľa Národného parku Poloniny. Šéfuje tunajším obecným lesom. A robí to dobre, veľmi dobre. Prakticky dokazuje, že rozumná obec môže svoje lesy využívať ekologicky i ekonomicky zároveň. Michal je úspešný zástanca prírode blízkeho hospodárenia. Obec vďaka nemu uverila, že môže mať zachované stabilné lesy i dostatok dreva. Je to doslova žiarivý príklad múdreho nadčasového hospodárenia, ktoré môže byť príkladom mnohým lesomajiteľom. Michal ma vyváža ma 2 km do sedla, kde máme výhľad na Sivec. Daruje mi čokoládu a zvezie nazad, na miesto, kde sme sa stretli. Pochod je pochod. Prícestný prameň Sv. Gregora pod vrcholom stúpania ponúka výbornú vodu, odporúčam. Na námestíčku vo Folkmári sa mi po prvý krát stane, že ktosi chce, aby som mu kartičku aj podpísal. Ej, či som hrdý. A moja hrdosť ešte narastá, keď sa z mladého lepiča volebných plagátov (jeho ujo kandiduje za Sieť) vykľuje mladý lesník, ktorý ma pozná. Lesnícku fakultu absolvoval v individuálnom režime z dôvodu viac ako zaujímavého – odmlada sa venuje paseniu oviec. Tento podnikavý mládenec mi porozpráva veľa z reálií svojho farmárskeho života. O svoje stádo v Národnom parku Slovenský kras bojuje s neprajnosťou tých, ktorí si zvykli na dotácie bez skutočnej výroby potravín. Hoci sa dobytčie jednotky, ktoré sú podmienkou pre poskytnutie dotácií sprísnili, stále existujú nájomcovia tisícok hektárov, ktorých vychudnutý dobytok pripomína potemkinovské stádo. Prax mu potvrdzuje, že zachovanie biodiverzity v národnom parku je v priamom súvise aj s jeho pastierskou aktivitou. 
Chlapík s kamerou na cyklistickej prilbe si ma odfotí a o hodinu prichádzam na rázcestie pri kaštieli v Jaklovciach. Je to pozoruhodná stavba a zároveň výkričník hlúpej privatizácie. Chátra a jediné čo sa na nej udržiava sú početné tabule: privátny majetok, nevstupovať. Keby bol opravený, vďaka svojej polohe i architektonickej kráse by bol prirodzenou dominantou nielen tejto obce. 
Pani profesorka na začiatku Gelnice mi cez plot porozpráva o histórii jej rodného pekne udržiavaného domu. Je to banícky domček z roku 1876. Napadá mi, že práve v tom roku zomrel Sládkovič.
Hliadkujúci policajti sa ma spytujú, či som turista. Priznám farbu a hodím reč na Kaliňáka. Zasmejú sa a rýchlo stratia záujem. Chvíľku kráčam s paňou v strednom veku, ktorá práve prišla autobusom z Prešova. Robí tam vo fabrike na akési kábliky. Plat 320 €. Mesačné náklady na dopravu 50 €. Nechce sa mi to veriť. „Robila som v Prakovcaich, tam to zavreli, tak čo mám robiť?!“, hnevá sa z mojej neviery. Žijeme v tej istej republike...? 
K večeru dôjdem do Bielej ruže v Gelnici, rodinnému podniku, kde domáci poskytujú čistučké pekne ubytovanie. Majiteľ je stavbár. Denne sa presviedča, že táto dolina nedostala pomenovanie Hladová pre nič, za nič. Najviac ho hnevajú neprajní byrokrati, ktorí namiesto uznania, že vo svojej firme zamestnáva šikovných Cigáňov, skôr hladia ako mu strpčiť život. Manželka je Ukrajinka, tak si spolu zaspomíname na tamojšiu krásnu prírodu a veľkú pohostinnosť ľudí. Kým som to kedysi nespoznal na vlastnej koži, myslel som si, že každý tam je mafián. Sila hlúpych stereotypov je príšerná.

Dnes to bolo 29266 krokov. 23,48 km.

Deň trinásty: Únava

Ranná nedeľná Gelnica so zatiahnutou oblohou je bez ľudí. Už roky sa chystám navštíviť tunajšie Banícke múzeum. Márne. Dnes je zatvorené hneď dvomi tabuľkami. Prvá hovorí, že v nedeľu nie sú otváracie hodiny. Druhá, že z technických dôvodov je múzeum mimo prevádzky. Postojím pred pôsobivou sochou baníka - Zdar Boh! Spína ruky k nebesám. Modlí sa, či skôr o čosi prosí. Baníctvo tohto kraja sa premenilo na históriu na prelome poslednej revolúcie. Úbytku biedy to veru neprispelo. Keď sa raz skončí, možno by jej bolo dobre postaviť Múzeum hladovej doliny. Nech potomkovia vedia, že v 21. storočí dochádzali z tadiaľto ľudia do Prešova za 320 eurovou plácou. 
Cesta cez Prakovce pochmúrnosť mojich pocitov zosilňuje. Bieda tu hľadí z každého dvora. Stretám len niekoľkých Rómov, slušne ma zdravia. Areál niekdajšej fabriky na tankové pásy pripomína zakliaty zámok. Asi nielen preto, že je nedeľa. Kartičky sa mi akosi nechce rozdávať. O dva kilometre sa obraz mení, podo mnou sa ukazujú Helcmanovce. Žije tu priateľ Laco Alcnauer. Lesník, ktorý raz vstúpi do histórie. Lepšie povedané, už do nej vstúpil. Je to človek, ktorý formálne celý živor prežil na spodnej priečke kariérneho rebríčka. Avšak s úctou a pozorne ho počúvajú aj profesori. Vo svojich lesoch dokázal zázraky. A nielen vo svojich. Všetci, čo mali možnosť spoznať jeho prácu s výberkovými lesmi pochopili, aké je to úžasné a jednoduché zároveň. Laco je predobraz lesníctva budúcnosti. Vnímavý, premýšľajúci, pokorný a odvážny. Doma ho nenájdem, išiel sa prejsť. Kde inde - do lesa. Chýba mi káva, kým Laco príde vypijem dve. Naobedujem sa v kruhu príjemných ľudí a vykročím smerom na Mníšek nad Hnilcom. Cyklisti, ktorých predčasná jar vytiahla na 120 km okruh okolo Košíc majú jasno v tom, koho nevoliť, menej už v tom koho áno. So zištným úsmevom ponúkam alternatívu. V Mníšku cestu prerušujem, vraciam sa vlakom do Humenného, vybaviť si voličský preukaz a vymeniť bielizeň. A priznám sa, že aj oddýchnuť, nohy mám čoraz ťažšie.

Dnes som spravil 26015 krokov, čo je 21,15 km.

 

Prečítajte si tiež :

Posolstvo chôdze

Posolstvo chôdze  II  

Posolstvo chôdze  III  

Posolstvo chôdze  IV

 

 

 

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

DOMOV

Schválili nezmysel? Nie, psy a mačky nebudú operovať zaživa

Novela zákona o liekoch nie je dramatická.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?