Predovšetkým musím povedať, že s takýmto zaradením súhlasím. Je totiž viacero okolností, ktoré naznačujú, že nie som celkom v poriadku. Ako lesník som prežil tridsať služobných rokov v rôznych pozíciách – od ťažbového majstra cez riaditeľa závodu po špecialistu na generálnom riaditeľstve. Medzi najkrajšie roky patrili tie, ktoré som mohol venovať popularizácii lesníctva. Lesnícky skanzen, Významné lesnícke miesta, Stromy poznania, Deň stromu, Rozprávanie stromov, Lesnícke informačné kancelárie, Lesnícke informačné mapy... tvorili kostru môjho snaženia. Tu sa dostávam k prvému symptómu mojej pokročilej duševnej nekompetentnosti. Keďže som sa lesnícku prácu snažil predstavovať ako históriu čestných ľudí, považoval som za primerané, aby aj súčasní predstavitelia lesov konali v tomto duchu. Túto utkvelú predstavu dopĺňala ďalšia moja úchylka spočívajúca v tom, že ak sa moji nadriadení od všeobecných kritérií čestnosti vzďaľujú, treba konať. Zjavným potvrdením nepríjemnej diagnózy bola skutočnosť, že som sa o to aj snažil. Najprv – a to už bolo u 55 ročného človeka vskutku dôkazom vážnej odchýlky od normálu - návštevami generálneho riaditeľa podniku, ktorého som na svoje postrehy o jeho nenáležitom rozhodovaní korektne upozornil. Deviácia vo mne bujnela a po neúspechu takýchto návštev som sa dostal k napísaniu otvoreného listu. To sa už v mojej mysli spúšťala reťazová reakcia utkvelých predstav: trestné oznámenie vo veci poškodzovania majetku štátu, petícia Lesy sú vec verejná, snaha o stretnutie s premiérom. Tým bol v tom čase Róbert Fico. Neprijal nás, no aspoň rozhodol o odvolaní celého vedenia podniku Lesy SR a o niečo neskôr aj o odvolaní ministra pôdohospodárstva Stanislava Becíka. Lež ani takéto rázne činy nedokázali kruh mojich utkvelých predstáv prerušiť, pretože som sa patologicky nesprávne domnieval, že mnohomiliónové poškodzovanie majetku štátu nemôže skončiť milostivými odvolaniami, ale jedine vyšetrovaním a trestom. Ako dôkaz úplnej devastácie môjho duševného zdravia musela pôsobiť skutočnosť, že o obdobný postup som po povolebnej výmene vlády v roku 2010 žiadal aj nového ministra Zsolta Simona. Ach, ako smutne si musel vtedy pán minister nado mnou povzdychnúť, keď som ho v pamätnom telefonáte poprosil, aby si vybral do funkcie generálneho riaditeľa Lesov SR človeka, ktorý by aj jemu – ak by náhodou chcel podľahnúť zvodom stále bohatého štátneho podniku - povedal, že tadiaľto cesta nevedie... Minister však našťastie neuhol a vo funkcii finančného riaditeľa finančne týraného podniku ponechal toho istého človeka.
Kruh zla sa uzatvára.
Nuž áno, tušíte dobre - som na svoju úchylku v podstate hrdý. A zároveň verím, že to tu môžu zachrániť už jedine poloblázni. Pretože tí normálni sa zbláznili úplne.
Vzhľadom na to, že kandidujem ako nezávislý na kandidátke hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti, považujem za dôležité upozorniť, že tento blog vyjadruje môj osobný postoj, a preto môže, ale nemusí byť v súlade s postojmi iných ľudí na našej občianskej kandidátke. V mnohých a hlavne zásadných názoroch sa všetci na kandidátke zhodujeme, sú však názory, v ktorých odmietame hrať falošnú hru na názorovú jednotu a otvorene priznávame aj názory rozličné. Túto skutočnosť však nepovažujeme za niečo, čo nás rozdeľuje, ale skôr za niečo, čo nás vzájomne obohacuje pri hľadaní cesty k pravde.