Ján Mičovský
Ticho
Po skončení filmu Únos padlo na plnú kinosálu ticho. Bolo v ňom cítiť pach krvi vyliatej do základov štátu. No nielen ten.
Hľadal som lesnícku pravdu za dverami generálneho riaditeľa, ministra, premiéra, prezidenta... Teraz klopem na bránu parlamentu. Ja tú pravdu nájdem. www.spajamestatocnych.sk Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Po skončení filmu Únos padlo na plnú kinosálu ticho. Bolo v ňom cítiť pach krvi vyliatej do základov štátu. No nielen ten.
Chôdza je posolstvo - hovorieval Mahátmá. Posilňuje ducha. Skúsim to. Pokorne. Možno nedôjdem. Napokon kam? Možno sa mi však podarí stretnúť pravdu. O sebe, o Slovensku, o nás.
Chôdza je posolstvo - hovorieval Mahátmá. Posilňuje ducha. Skúsim to. Pokorne. Možno nedôjdem. Napokon kam? Možno sa mi však podarí stretnúť pravdu. O sebe, o Slovensku, o nás.
Chôdza je posolstvo - hovorieval Mahátmá. Posilňuje ducha. Skúsim to. Pokorne. Možno nedôjdem. Napokon kam? Možno sa mi však podarí stretnúť pravdu. O sebe, o Slovensku, o nás.
Chôdza je posolstvo - hovorieval Mahátmá. Posilňuje ducha. Skúsim to. Pokorne. Možno nedôjdem. Napokon kam? Možno sa mi však podarí stretnúť pravdu. O sebe, o Slovensku, o nás.
Je 3. február 2016. Dnes začínam. S batohom na chrbte. Nemierim však na sever, do pralesa, ako už toľkokrát, ale na juh, po asfaltke, smerom na Zboj.
Igor Matovič opäť raz na seba strhol mediálnu pozornosť. Razia v Regionpresse, kardinálne obvinenie Fica a vzápätí trestné oznámenie nahnevaného premiéra...
Prípad prepusteného učiteľa neskončil v čiernej diere našej ľahostajnosti. Zatiaľ. Dôvodov je viac, no v tejto chvíli sa patrí poďakovať redaktorovi TRENDu Dušanovi Karolyimu, ktorý ako jeden z prvých poukázal sériou článkov nielen na statočný učiteľský čin a obludnú odmenu slovenského školstva zaň, ale aj na vypočítavú spätosť aktérov príbehu s predstaviteľmi orgánov, ktoré si platíme preto, aby spravovali tento štát, resp. stúpali zločinu na krk.
Prvýkrát som ho volil pred piatimi rokmi. Nevedomky. Vtedy, keď som zriadil trvalý platobný príkaz v prospech Dobrého anjela a podporil tým jeho jedinečný projekt.
Nie je podstatné, čo robia, či nerobia ostaní, podstatné je to, čo robíme, alebo nerobíme my. Táto veta by mohla byť vytesaná do základného kameňa sveta, v ktorom žijeme. Obsahuje zaručený návod, ako ho meniť k lepšiemu, pretože odrádza od väčšinového postoja, ktorý často znamená – nerobiť „pre istotu“ nič.
V utorok 27. augusta sa o deviatej hodine ohlásim na podateľni sídla prezidenta republiky. Budem mať jednoduchú úlohu – doručiť na vrchol reprezentačnej pyramídy krajiny otvorený list, ktorým občania kladú hlave svojho štátu dôležitú otázku.
Diagnóza je známa. Krajina nám hynie na korupciu. Existuje nejaký recept? Azda výmena politikov? Neúčinné. Defenestrácia? Nedemokratické. Tak aspoň zákon o ochrane bojovníkov s korupciou? Nepriechodné.
Vývoj voľby generálneho prokurátora ponúka šancu na uchopenie hranice, ktorá sa občas votkne medzi záujem a zákon. Predchádzajúci diel volebného príbehu bol v znamení Bangalórskych princípov. Smer si nimi pomohol pri právnej konštrukcii, ktorou chcel vrátiť do hry zakázaných sudcov. Ústavný súd však toto riešenie pozastavil. To, spolu s prezidentovým „navždy“ odmietnutím pána Čentéša viedlo Róberta Fica k úvahe o novej voľbe šéfa prokuratúry. Verím, že predseda vlády má spoľahlivých právnikov, ktorí nenáležitosť voľby prelomia jej zákonnosťou. Neverím niečomu inému.
„Co jsou platný miliony, když nemůže člověk srát?“ Tých, ktorí nachádzajú v slovách Vrchlického bujarej balady vyššiu životnú múdrosť, nemusí predstava 500 miliónov eur, ktoré nám každoročne zmiznú v korupčnej žumpe, nevyhnutne doraziť.
Ak považuje slobodný občan výsluch na detektore lži za nedôstojný a odmietne ho, je to nielen jeho právo, ale aj celkom prirodzený postoj. Z tohto pohľadu je konanie odídencov od obyčajných ľudí Igora Matoviča zrozumiteľné. Prednosť by som však dal inému pohľadu.
Označenie poloblázon pre zakladateľov nových politických subjektov sa začalo úspešne vžívať. Zaznelo už z viacerých úst, patričnú vážnosť mu však – aspoň v mojich očiach - dal až pán predseda Róbert Fico v televíznej štátozáchrannej debate s pánom predsedom Bélom Bugárom. Keďže sa k jednému z takýchto politických novotvarov (zdroj: tamtiež) hlásim ako volebný kandidát, verím, že mám právo pomenovanie polobláznom vztiahnuť aj na seba. Rád by som toto právo teraz využil.
Štátne symboly sú pre mňa nedotknuteľné. Nemám rád, keď ľudia na ulici pri zvukoch hymny nezastanú. A zo štátnej vlajky by som si vetrovku určite ušiť nedal. Asi aj preto ma gorilie trojvršie s banánovým dvojkrížom na fasáde Národnej rady Slovenskej republiky nepríjemne zaskočilo. Súvislosti sú však zložitejšie...